Lokalita obce bola osídlená už v neolite, bolo tu odokryté sídlisko volútovej kultúry i hroby z doby halštatskej. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1244, kedy kráľ Belo IV. pridelil trnavským hosťom zem Parna, čo je zhruba dnešné územie obce. Uvádza sa ako Alba Ecclesia v rokoch 1332-1337, neskôr sa nazývala possessio Feyrhegyház 1387 a Weissenkirche 1934. Matej Bel prvý etymologizoval názov obce: Bily Kostol -Slováci volajú dedinu Bily Kostel od belosti kostola, ktorou kedysi predtým žiaril. V roku 1561je Alba Ecclesia deserta – Bily Kostel opustený. Dôvodom spustošenia obce bolo táborenie španielskeho vojska. Keď spustnutú obec v roku 1548 kráľ Ferdinand daroval Tomášovi Tóthovi a jeho potomkom, spomína sa už len ako majer s rybníkom. V roku 1635 rád jezuitov založil Trnavskú univerzitu a Biely Kostol si vybrali ako svoju oddychovú zónu. V tom čase okrem kaplnky stálo v Bielom Kostole sedem domov s asi tridsiatimi stálymi obyvateľmi. Novonadobudnutý majetok začali zveľaďovať. Postavili aj jezuitskú rezidenciu (kaštieľ) a založili malú farmu. Za Vlády Márie Terézie 1740-1780 v tomto období nebol Biely Kostol riadnou dedinou a tu žijúce obyvateľstvo boli prevažne nádenníci pracujúci na jezuitskom majetku. V roku 1773 bol zrušený jezuitský rád a súčasťou boli aj majetkové zmeny. Biely Kostol bol v roku 1775 prepustený Antonovi Brunšvikovi obľúbencovi Márie Terézie. V roku 1828 bol vykonaný súpis dane platiaceho obyvateľstva, kde bolo dohromady 37 obývaných domov a v nich bývalo spolu 43 rodín. Začiatkom deväťdesiatych rokov patril majer a viaceré hospodárske budovy Júliusovi Schlesingerovi, ktorý spolu s manželkou obýval aj tunajší kaštieľ. V chotári vlastnil takmer všetku pôdu. V období 1914 – 1948 zaznamenala obec Biely Kostol rozmach. Jedným z hlavných cieľov obyvateľov bolo postaviť kostol, ktorý vzhľadom na jej názov v obci paradoxne chýbal. Kostol sa podarilo dokončiť v roku 1941. Po vojne bol po pozemkovej reforme v roku 1948 majer pridelený k štátnym majetkom a neskôr ho dostalo miestne JRD, ktoré patrilo medzi prvé v okrese a dokonca na celom Slovensku. K dôležitej zmene v živote obce prišlo 1. januára 1974, keď bola administratívne pripojená k mestu Trnava až do roku 1993, kedy sa obec znovu osamostatnila.
Tajná chodba z Trnavy do Kamenného mlyna existuje! Záhradný múr Západoslovenského múzea (kláštora klarisiek) na rohu Múzejnej a Kapitulskej sa nenaklonil náhodou. Povolila pod ním stáročná tehlová klenba podzemnej cesty zo stredovekého mesta až po Biely Kostol!
Archeologický prieskum tajných chodieb od Západoslovenského múzea do Kamenného mlyna a ďalej až pod kaštieľ v Bielom Kostole. FOTO: Michal Hlavatovič
Hovorí historik prof. PhDr. Claudius Prášek, DrSc., z Archeologického ústavu SAV v Nitre: „Trnavské podzemie primárne vzniklo ako sústava pivníc, ktoré boli postupne poprepájané. Tak ako má dnes Tom Cruiss v záhrade svoj slávny protiatómový bunker, v stredoveku sa aj v Trnave každá stavba povinne začínala budovaním úkrytov a únikových chodieb, v dnešnej terminológii tzv. panic rooms. Väčšina z nich dodnes nie je známa z jedoduchého dôvodu: Nenašli sa o nich žiadne záznamy ani plány preto, lebo boli a aj navždy mali ostať tajnými!“
Posledné sústredené výskumy a aj náhodné deštrukcie povrchových stavieb ako v prípade múzejného múra však už vniesli do trnavského podzemia hodne svetla. Hlavné chodby v hraniciach mesta slúžili na rýchle presuny obrancov na kritické miesta hradieb. Z nich odbočovali vedľajšie ramená za hradby za účelom jednak rýchlej evakuácie šľachty a ďalších vyvolených vrstiev, a jednak na prechod obranných jednotiek za hradby s cieľom obchvatného útoku na tylo nepriateľa.“
Podzemie Trnavy vyzerá ako ementál a tajné chodby sa križujú nielen navzájom, ale aj nad sebou vo dvoch až troch úrovniach. Známy je prípad z rekonštrukcie Zeleného domu v 70. rokoch minulého storočia, keď sa robotníci prepadli aj s miešačkou z jednej pivnice do druhej a aj v tejto sa ešte voda z prevrátenej miešačky okamžite stratila v pukline na podlahe. Pri výkopových prácach v cukrovare zas robotníci objavili vyše tri metre širokú a rovnako vysokú klenutú chodbu s vyjazdenými koľajami a ryhami v stenách od osí vozov pri vyhýbaní. Šli po nej asi šesťo metrov až po zával. Skoro umreli od hrôzy, keď našli spod neho trčať nohy kostry v mníšskom habite a ruku, ktorá zvierala kožený mešec so zlatými mincami. Keďže neboli peniaze na ďalší prieskum, archeológovia vstup do chodby zabetónovali.
„Práve toto je nepochybne hlavná tajná chodba od kláštora Klarisiek do Kamenného mlyna,“ hovorí prof. Prášek. „V roku 1534, keď už Ostrihomská kapitula po úteku pred Turkami sídlila v Trnave, bol mlyn strategickým objektom a jedinou zásobárňou múky pre mesto. Ako potvrdzujú účtovné záznamy v archíve, magistrát mlyn dokonca vyzbrojil delami na odrazenie prvého útoku. Medzitým mali byť všetky zásoby obilia a múky prevezené podzemím na konských povozoch buď do mesta, alebo ďalšou chodbou k jezuitom do opevneného bielokostolského kaštieľa.“
Aký bude ďalší osud hlavnej podzemnej cesty z Trnavy do Kamenného mlyna? V mestskom zastupiteľstve už padol návrh, aby sa tajná chodba po vyčistení, statickom zabezpečení a prerazení ventilačných šácht zmenila na bezpečnú mimoúrovňovú cyklotrasu, vhodnú najmä pre rodiny s deťmi. Výhoda je, že podľa vyhlášky musí byť každý bicykel vybavený lampou, takže sa ušetrí niekoľko miliónov eur na inštalácii osvetlenia.
( ZDROJ: Trnavský hlas, vydané 1.9.2011 o 12.05, Benjamín Škreko)